Prečo musia byť všetky hry na jedno kopyto…, teda chcel som povedať – všetky svety. Môžem povedať, že som toho mimo realitu všedného dňa už preskákal dosť. Možno viac ako by sa na druh z rodu homo sapiens patrilo. Lenže, keď je to také jednoduché. Cestovať z jedného sveta do druhého, striedať reality ako…ako ponožky a vidieť tak tú rozmanitosť, ktorá rozmanitá ani nie je…


Zoberte si taký vynález konca 20. storočia – MMORPG hry. Všetky rovnaké, každá v inom svete, s inými pravidlami a predsa na jedno kopyto. Už vidím tie zástupy uslintaných pubertiakov, ktorí by radi tvrdili opak. Zahmlená myseľ večným kúzlom závislosti. Ale otraste tú nekonečnú hmlu nadšenia a ostane len stereotypné prázdno opakujúcich sa činností. Slabosť k tomu, či onomu svetu občas dokáže pomôcť, lenže mechanizmus – jadro celého snaženia – hry to nezmení. Problém spočíva v nezaujímavých častiach virtuálnych svetov, ktoré sú príliš obyčajné, než aby mohli byť niečím užitočné. Veď u všetkých bohov kreativity, prečo sú všetky tie hry zamerané len jedným smerom – k boju! Boľavé rany mi jatria momentálne skúsenosti z vesmírnych ciest za Federáciu spojených planét. Sú to rany krvavé, avšak zároveň bolesť je tlmená záujmom o svet samotný. Prečo však je gro celej hry postavené na boji, to nedokážem pochopiť. Nie, nie je to len táto konkrétna hra, sú to všetky ďalšie, ktoré vám prídu na rozum. Česť výnimkám. Prečo?

Pretože je tu druhý problém tohto druhu hier. Problém, s ktorým sa človek stretáva dnes a denne, na každom kroku. Problém človek zvaný. Vlastne, obávam sa, že množstvo indivíduí vyskytujúcich sa v podobne zameraných hrách sa ťažko dá nazvať človekom. Je to banda idiotov, čo vráža dýku do chrbta tomuto druhu hier. Zážitky sú preč. Atmosféra je preč. Všetko pomaly pláva do hája. Človek získava nedobytnú chuť vraždiť a odobrať volebné právo každému druhému obyvateľovi tejto planéty. Nenašiel som MMO hru, kde by sa ľudská debilita neprejavovala vo svojom plnom kvete. Snáď je v tejto zemi len jediné miesto, ktoré sa mu blbosťou vyrovná, ale parlament nie je hra… ;-)

Keď hrám hru, som niekde inde – existujem na inom mieste. Je to trochu ako sen, uvedomelý, trochu nedokonalý, ale niečo ako sen. Konštrukcia sveta – vášho vlastného – premietajúca časť osobnosti do herného avatara. V jeden moment som to ja a zároveň som niekto iný – Shepard, tajomný väzeň v kobkách Imperial City, súčasť väčšej družiny, ktorá putuje po Mečovom pobreží alebo kapitán vesmírnej lode… Niekto iný, niekde inde, ale predsa stále ja. Mágia existencie v nejestvujúcom.

Čakám na lepší svet, v ktorom sa príbeh bude snúbiť s prežitkom herného sveta. Čakám a vzhliadam k šikovným tvorivým rukám Bioware… Nie, len ticho dúfam, že to bude aspoň trochu iné…

Ale predsa, ešte chvíľu zotrvám ako kapitán hviezdnej lode, ktorý bojuje s ľudskou blbosťou reálneho sveta a rád by sa vydal tam, kam sa doteraz ešte nikto nevydal. Aj keď autori si to zrejme predstavujú trochu inak. Prečo teda zostávam – ešte tú chvíľu – neodídem preč, keď je to také nezaujímavé. Pre rovnaký dôvod, pre aký mám rád ostatné svety, bárs i tie od strýka Lucasa… Vždy som chcel byť Jedi a to mi počítačové hry už vrátili mierou vrchovatou. Nuž a občas som chcel byť ako Jean-Luc Picard, mať loď, posádku, ktorej môžem dať vlastné mená…vlastne môžem si ju do istej miery formovať, skúmať nové neznáme svety, ale však to ďalej poznáte. Star Trek Online toto čiastočne umožňuje, napriek svojim chýbam, preto v ňom ešte chvíľu ostanem, aj keď MMO hry vlastne nemám rád.

Celý článek...